Turisticko-informačná stránka Štúrova

Neďaleko za pamiatkou Sobieskeho, pri ochrannej hrádzi primaciálneho paláca, na pravo od detského ihriska, sú pri zemi osadené značne zvetrané tri kamenné hlavy sôch. Okolo nich sa za storočie ich existencie vytvorila ozajstná legenda. Pozrime sa najprv na legendu, potom na fakty. Legenda hovorí o tisíc ročných sochách, z mesta Vetus Buda (dnešný budín), ktoré boli vraj podľa zlých prepočtov, ale aj fantázie autorov, niekde pri dnešnom Pilismarót. Faktom je len toľko, že kroniky spomínajú prekročenie Dunaja Maďarmi, pri meste Szob, ktoré je oproti obci Pilismarót a Maďari po prekročení obdivujú veľkolepé stavby (pravdepodobne rímske strážne veže a tábory) ich predchodcu Atilu. Sochy majú zobrazovať Gejzu, jeho syna Vajka a sv. Vojtecha pražského. Hlavy majú presné geometrické smerovanie, dokonca boli úmyselne osadené na križovatke energetických centier zeme, takzvaných dračích žilách a jedna sem prúdi až z magického vrcholu Dobogókő. 

Pri vizitácii v roku 1496 pred vpádom Turkov evidovali v Parkane 46 domov Po bitke pri Moháči Turci plienili a rabovali na celom území južného Uhorska. Po dobití miest a hradných návrší si tu ponechávali strategické strážne jednotky. Väčšina vojska sa v zimnom období sťahovala domov. Takto dobili v roku 1541 Budín po ktorom v roku 1543 nasledoval Ostrihom. Podľa legendy tento pamätný deň stráži osmanská tabuľa zamurovaná v hradbách, nad hradným vchodom od Dunaja zo západnej strany. Seriózne vedecké výskumy ale hovoria niečo celkom iné.

Rabujúce turecké vojská sa prvý krát objavili už v roku 1526 pod ostrihomským hradom. Pri tejto príležitosti sa ešte podarilo hrad ubrániť. Ďalší útok nasledoval až o 17 rokov neskôr. V daňovom súpise z roku 1531 sa už hovorí o Parkane ako o poškodenej osade. Súpis sa spolu o dvadsiatich domoch a domoch pltníkov a 86 poddanských podielnikov. Doplňujúci súpis z roku 1532 hovorí, že parkanské majetky sú aj naďalej v držbe arcibiskupa.

Ostrihom začali obiehať v 22 júla roku 1543. Pod hradom sa utáborili turecký vojaci. Hrad bránila asi 2000 členná pešia posádka, medzi nimi boli Nemci, Taliani a Španieli. 24. júla obkľúčili hrad a 26. dorazila 45 000 posila. Všetky cesty nevedeli uzavrieť a preto ešte hrad stihli zásobiť potravinami a priviesť 200 volov. Ostreľovanie hradu začalo 31. júla z vrchu Svätého Tomáša, ktorý bol o dosť vyšší ako hradný vrch. Turci chceli využiť túto taktickú výhodu, obrátila sa však proti nim. Vďaka nedostatku miesta a strmému svahu, sa im pri ostreľovaní prevrátili a skotúľali delá. Zo svojich dolných pozícií začali ostreľovať takzvanú Budínsku bránu. Táto sa zanedlho zrútila a zabila niekoľko stoviek vojakov z vlastných radov. Hrad ostreľovali nepretržite až do 5 augusta. Podľa tvrdení dochovaných kroník vystrieľali na hrad vyše 10 000 delových gulí. Cez popraskané hradby začala útočiť pechota. obrancovia ale využili svoje dlhé kopije nepriateľov úspešne odrážali. Hradby síce popraskali ale úzke praskliny nedovoľovali útok v širokom šíku, preto Turci nemohli využiť svoju oveľa početnejšiu prevahu. Podarilo sa im preniknúť ale do dolnej časti Viziváros. Počas obliehania ušlo viacero obrancov, medzi nimi bol aj taliansky delostrelec. Na jeho radu začali ostreľovať z Primasovho ostrova vežu s vodným mechanizmom, ktorú strážili Španielsky žoldnieri.

Csörsz árka néven egy körülbelül 1260 km hosszú ókori védőműrendszer maradványait ismerik Magyarországon, mely mintegy körbekeríti az Alföldet: a Dunakanyartól indul, az Alföld északi peremén halad kelet felé a Tiszáig, majd Debrecen környékén délkeletre fordulva egészen az Al-Dunáig húzódik.  A Csörsz-árok, melyet Ördög-ároknak is neveznek, egy történelem előtti, hatalmas erődrendszer, mely észak - déli irányban húzódik Szitnótól a Garam és az Ipoly nyugati partjának vonalán, Kőhidgyarmaton keresztül egész a Dunáig. Dunakeszi térségéből halad keletnek a Duna-Tisza-közén, majd a Tiszántúlon délre fordul és Debrecenen, Aradon valamint Temesváron áthaladva Viminacium (22) és Margum (23) között éri el az Al-Dunát. Szlovákiai szakasza meghaladja a 60 km-t. A Csörsz-árokrendszer néven ismert sáncárok-rendszer több egymással párhuzamosan futó védelmi vonalból áll. Feladata volt a római csapatok ellenséges területekre való felvonulásának és ottani eredményes tevékenységüknek biztosítása. A kérdéses időszakban csak a szarmaták szállásterületei estek teljes egészében a sáncok határain belülre, így azok megépítése mindenképpen a szarmatákhoz kapcsolódik. Az építkezéseket római mérnökök irányították, sőt, a római csapatok részvételét sem lehet kizárni. Erre utal a sáncok szerkezete és tervszerű rendszere is. A sáncárok-rendszer belső vonalát a 4. század első felében kezdték el építeni, és a 339-es év a legvalószínűbb annak befejezésére. Ekkor ugyanis a 338. júniusi sirmiumi megegyezésben Pannóniát megkapó I. Constans császár több hónapot a térségben töltött, melynek során még a sarmaticus címet is felvette. Megfigyelhető, hogy mind a belső, mind a külső sáncok ugyanazt az irányt követik. Ezeknek az erődöknek mindegyikét stratégiailag fontos helyen építették, leginkább a különböző Barbaricumba, a Római Birodalmon kívülre eső területek felé tartó utak kiindulási pontjainál. A gótok Római Birodalomba történt befogadása megszüntette a gót fenyegetést, akik a birodalom határain belülre kerülve egyszerűen meg tudták kerülni a Csörsz-árokrendszert.

Slaniská sú dnes odsúdené na zánik z dôvodu nedostatočného obhospodarovania. Je nevyhnutné obnoviť tradičnú pastvu domácich zvierat, ktorá dokáže zachrániť tieto unikátne lokality pred ich zánikom. Spolupráca miestnych hospodárov, mimovládnych organizácií a štátnej správy, prináša prvé úspechy pri obnove miestnych tradícií a záchranu vzácnych slanísk. Slaniská, unikátne lokality s mnohými ohrozenými druhmi rastlín a živočíchov, zachránil pred rozoraním v minulosti práve vysoký obsah solí v pôde, ktorý znemožňoval ich obhospodarovanie. Boli tak oddávna ostrovčekmi života v intenzívne využívanej poľnohospodárskej krajine - prírodnými perlami Podunajska. Aby z nich majiteľ mal úžitok, boli využívané ako pasienky – kone, ovce, kozy, kravy či mangalice zabezpečovali po stáročia ideálne podmienky pre zachovanie vzácnych spoločenstiev slanísk.

Koncom 20-teho storočia však na mnohých miestach hospodárenie z rôznych dôvodov ustalo. Lokality začali zarastať drevinami, či burinami, ktoré postupne vytláčajú vzácne druhy.
„Jedinečnosť týchto území je významná nielen u nás, ale aj v rámci celej Európy. Aby nedošlo k ich zániku, v súčasnosti je ochrana slanísk zabezpečovaná vyhlasovaním Území európskeho významu“, hovorí Monika Chrenková z Inštitútu Daphne a pokračuje: „Európska komisia podporuje návrat k tradičnej pastve, ako ideálnemu spôsobu zachovania týchto prírodných pokladov. Pri obnove tradícií pastvy je kľúčová práve aktívna účasť miestnych obyvateľov a vôľa znovu zaviesť spôsoby hospodárenia ich predkov.“

Po rozšírení severnej hranice Ríma sa začínajú prvé dochované písomné dejiny nášho kraja. Rímske impérium obsadí územie po Dunaj v 1. storočí nášho letopočtu. Vytvorí sa provincia Panónia a Dunaj sa stáva jej severnou hranicou. Vybudujú takzvaný LIMES ochranné opevnenie na pravej strane Dunaja. Tábory sú rozmiestnené vo vzdialenosti 10-15 km. Strážne veže ešte hustejšie, sú vo viditeľnej vzdialenosti od seba, nimi je zabezpečená vojenská komunikácia. Do tohto obranného systému je začlenené aj vyvýšené miesto SOLVA, dnešný hradný kopec v Ostrihome, odkiaľ je výborný výhľad na opačnú stranu - územie Germánov a sútok Hrona a Dunaja.

A római hódítással megnőtt a terület jelentősége. A környék, a Garam torkolat vidéke ebben a korban lép az írott történelembe. A római birodalom az 1. század első felében szállta meg a Dunántúlt (Pannoniát) és a Duna vonalát tette meg a birodalom határává. A határt védelmező erődrendszer a limes, mely a Duna jobb partján húzódott katonai táborokból és őrtornyokból állt. A táborok 10-15 kilomé­terenként épültek, köztük az őrtornyok - melyek látótávolságban voltak -biztosították az összeköttetést. Ebbe az erődrendszerbe épült bele a Garam torkolatával szemben emel­kedő magaslaton (a mai esztergomi Várhegy) a rómaiak Solva nevű erődít­ménye, ahonnan kitűnő rálátás nyílt a germánok földjére, a tárgyalt Duna-Garam-szög területére.