História Ostrihomských termálnych vôd

Ostrihom je známym kúpeľným mestom s dlhoročnou tra­díciou, o čom svedčia mnohé historické pamiatky. Predpokladá sa, že teplé vývery podzemnej vody boli zná­me už v praveku. Ďalšou historickou pamiatkou pochádza­júcou z rímskych čias je kamenný nápis, podľa ktorého tu bol okolo III. storočia postavený kostol na počesť starorím­skeho boha liečenia Aesculapiusa a Hygieiana. O existencii výdatných výverov svedčia i názvy stre­dovekých miest Vodné mesto a „Hévíz“ alebo Toplicsa „Tapolca“. Najvýdatnejšími prameňmi vyvierajúcimi pod horou Svä­tého Tomáša (Szent Tamás-hegy) je skupina prameňov zná­ma pod názvom Mala (alebo Jaskynná ramenná skupina). Počet takýchto prameňov na území mesta je 14.

Pramene tu do polovice XIX. storočia dotovali teplé jazero. O teplých prameňoch a nimi napĺňanom jazere sa zachovali písomnosti už od XII. storočia. Okolo jazera sa vytvorila časť stredovekého mesta Hévíz („Teplá voda”). Pri jaze­re Hévíz založila manželka kráľa Bélu III., kráľovná Anna najstarší, aj písomne spomínaný, verejný kúpeľ Uhorska. Turci – využijúc výhodné prirodzené podmienky Ostriho­mu – počas svojej 130 ročnej nadvlády založili niekoľko termálnych kúpeľov a vytekajúca voda na viacerých mies­tach poháňala vodné mlyny. Najvýznamnejšie turecké kúpele Vodného mesta pozos­távajúce z dvoch veľkých a viacerých menších bazénov boli postavené v rokoch 1559 – 1563 vďaka Budínske­mu pašovi Güzeldzse Rüsztem. Ďalší výdatný teplý výver Vodného mesta so súčasným názvom Prímáš-studňa v XIV–XV. storočí slúžil na otá­čanie vodného mlynu a neskoršie v XV–XVII. storo­čí bol využívaný na pohon vodnej pumpy, ktorá takmer cez dve storočia zabezpečovala pitnú vodu pre celý hrad.

Stredisko dnešného kúpeľného života Ostrihomu sa vytvo­rilo po tureckých vojnách v oblasti jazera Hévíz. Táto vod­ná plocha, nazývaná aj „močiar Hévíz”, nikdy nezamrzla a využívala sa aj na kúpanie koní. V oblasti vyviera niekoľko prameňov: skupina prameňov Mala, prameň Mosó („Prací prameň”), pramene kamenného kúpeľa a bočné vyvierač­ky. V XVIII–XIX. storočí voda poháňala dva vodné mlyny na západnom aj východnom konci jazera, ktorého hladi­nu vzduli hrádzou v strede jazera. Ostrihomský biskup sa v 1840-tych rokoch pustil do veľkolepej stavby: zaniesli dno jazera Hévíz a na pôvodnom dne na 1600 pilotoch z červených smrekov postavili v klasicistickom slohu Kúpeľ­ný hotel (Fürdő Szálloda). V roku 1885 otvára nové kúpalisko podnikateľ Eckstein Mór, ktoré pozostáva z jedného väčšieho spoločného bazéna a z troch privátnych oddelení. Ďalšia modernizácia pokračuje v roku 1894 do roku 1899 Ostrihomskou sporiteľňou. Rozvoj zastavuje Prvá Svetová vojna. Po vojne v roku 1927 je postavený plavecký bazén 50 x 25 m, v ktorom sa konajú v roku 1928 celonárodné preteky. Po zoštátnení v roku 1954, preberajú správu kúpaliska Ostrihomské vodárne a kanalizácie národný podnik. Podnik vykonáva len niekoľko desaťročí len menšie udržovacie práce. V roku 1980 sa naskytá otázka akútnej rekonštrukcie, nič sa ale z veľkolepých predstáv nerealizuje.  

Vedľa kúpaliska sa realizuje aj tunelový systém na odvod a zachytávanie termál­nych vôd. Vybudovali tu systém podzemných tunelov v dĺžke 473 m, ktorým zachytili vody prameňov na úpätí hory Svätého Tomáša a tiež prameňov na pôvodnom dne jazera (skupina prameňov Mala) pre nedávno postavené kúpele a nový vodný mlyn, postavený na južnom konci ja­zera. Tunely, ktoré mali samonosnú konštrukciu, vybudo­vali z tehál a kameňov v rokoch 1839–40. Do tunela sa dostaneme cez šachtičku s dĺžkou 12 m v múre kúpaliska, ktorá prekonáva 3 m výškového rozdielu. Na začiatku 1900-tych rokov už pre optimálnejšie využíva­nie prameňov vytvorili niekoľko plytkých, iba 20 – 23 m hlbokých vrtaných studní. Pre účely kúpaliska, ktoré bolo majetkom Ostrihomskej Sporiteľne, v roku 1907 zrealizo­vali hlboký vrt. Vrtné práce na tejto tzv. Studni Sv. Štefana viedol Béla Zsigmondi. Vrtom narazili v hĺbke 323,5 m ter­málnu vodu s teplotou 29 °C, a neskôr tu založili plaváreň. Podľa analýz vôd Lajos Lóczy, ktorý bol v tomto čase ria­diteľom Maďarského Geologického Ústavu, vodu označil za liečivú. V 30-tych rokoch XX. storočia voda zo studne sa aj plnila do fliaš ako “Kyselinou uhličitou nasýtená ar­tézska voda Svätého Štefana”. Tento prameň je asi 2 km juhovýchodne od Štúrovského FGŠ-1. Ide o prameň s označením B-5 Obsah látok v jednom litri vody z roku 1907:

Ca   0.0964 g/l                        Mn 0.0005 g/l         
Ca(HCO3)2 0.2948 g/l             Mg  0.0423 g/l        
Mg(HCO3)2 0.2445 g/l            Na 0.0097 g/l         
CaSO4 0.0803 g/l                   Fe 0.0042 g/l          
NaCl 0.0246 g/l                       K 0.0034 g/l           
Al2(SO4)3 0.0164 g/l              Al 0.0026 g/l           
Fe(HCO3)2 0.0133 g/l             Li 0.0001 g/l           
MgCl2 0.0085 g/l                     K2SO4 0.0073 g/l
Mn(HCO3)2 0.0016 g/l            HCO3 0.4373 g/l    
LiHCO3 0.0009 g/l                   S 0.0744 g/l           
Cl 0.0213 g/l                            SiO2 0.423 g/l
Volné CO2     0.1991 g/l        
Teplota     29 C°

K rozmachu priemyselnej revolúcie sa hľadali stále nové zdroje fosílnych palív. Prvá zmienka o Dorogskom uhlí je z roku 1781 Najväčšie mapovania sa robili medzi rokmi 1858–1859. Už v roku 1873 došlo v Ostrihomskej panve k vážnejšiemu zatopeniu dolov a od tohto obdobia sa hlbinné vody nepretržite odčerpávali. Toto množstvo sa z roka na rok zvyšovalo...

1950- 71 m3/min
1955-146 m3/min
... a roku 1965 to už bolo 388,5 m3/min.

Výdatnosť výverov (s teplotou 25 – 29 °C) v tuneli Mala v dôsledku odvodňovania dorogských a tokodských hnedouhloľných baní koncom rokov 1940 začala klesať a kvôli narastajúcemu objemu čerpania banských vôd. Pre odvod­nenie banských pracovísk od roku 1962 zaviedli metódu aktívneho čerpania vŕtanými šachtami, podzemné vody odčerpali a odviedli do povrchových tokov. Tento proces viedol k trvalému poklesu hladiny podzemných vôd, zni­žovaniu zásob vody a vysýchaniu prameňov. Kra­sové vývery v Ostrihome koncom rokov 1960 vyschli. V roku 1984 začali vďaka nepretržitému odčerpávaniu do systému hlbinných vôd presakovať vody Dunaja. prejavilo sa to poklesom teploty Ostrihomskej studne a znížením koncentrácie rozpustených látok. 29 stupňová voda začala chladnúť, v 80-tich rokoch mala už len 23 stupňov. Neskôr Zaliali 45 tonami betónu prameň napájajúci dámsku plaváreň.   

V roku 1988 podľa analýz vodohospodárskych orgánov vzniklo rozhodnutie o zastavení regionálneho poklesu hladiny krasových vôd a prevencii voči ďalším škodám. Vtedy sa rozhodlo aj o zatvorení niektorých baní a v roku 1989 aj o zasta­vení ťažby bauxitu. Ako posledné sa na začiatku roka 2000 zatvorili uhoľné bane v Dorog. Po zatvorení baní sa opäť začalo dopĺňanie zásob kraso­vých vôd – podobne ako pri ich poklese najprv v oblastí najväčších depresií a neskôr aj vo vzdialenejších oblas­tiach. Stúpajúca hladina krasových vôd môže mať aj negatívny vplyv - v jej dôsledku sa môžu objaviť vývery aj na nežiaducich miestach. Takýto prirodzený výver termálneho prameňa sa objavil v Ostrihome. Na mieste Katona István utca, tam kde boli kúpele pašu Güzeldzse Rüsztem, dochádza k silnému priesaku termálnych vôd pod hrádzou Malého Dunaja najlepšie je vidieť tento priesak z zime. V danom úseku sa na celej ploche hrádze roztápa sneh. V lete pri malej hladine Dunaja je vidieť 10-20 metrov rozmočeného úseku v dolnej časti hrádze. V roku 2013 počas veľkej povodne Dunaja táto podmáčaná časť nepredstavovala problém. V roku 2007 na základe všeobecného mestského referenda mestskú vodovodnú sieť napojili na zásobovanie hlbinnými vodami prechod bol postupný najprv dodávali len okolo 400-500 m3 neskôr pri plnom odbere to bolo 3000 m3 denne.

Zdroje:

 Geotermálne vody medzi Alpami a Karpatmi - Štátny geologický ústav Dionýza Štúra Bratislava 2012: Mgr. František Bottlik & RNDr. Radovan Černák.
BÁNYÁSZATI KARSZTVÍZSZINTSÜLLYESZTÉS A DUNÁNTÚLI-KÖZÉPHEGYSÉGBEN: Alföldi László, Kapolyi László.
Az esztergomi fürdők története:  Dr. Horváth István.
http://transenergy-eu.geologie.ac.at/